Ľavá-pravá-ľavá-pravá kráčajú moje nohy po Bratislave. Som práve pred Michalskou Bránou. 14-ku chytím bez problémov. Je fajn počasie. Nie priteplo na nanuky a ani príliš zima na dlhé nohavice. U starej mamy bolo fajn. Jej rezne sú lahodné ako víťazstvo. Ja by som ich veďel jesť celý deň, ale čo moje brucho? To by malo asi iný názor. No a babka ich tiež nemôže robiť do nekonečna. Ľudia sa menia, odchádzajú a prichádzajú.
Ostanú iba spomienky... Môj zamyslený pohľad upútalo dievča, ktoré utekalo prehnuté dopredu krčivým krokom smerom dole. Mala asi 17 rokov. Bola oblečená v rifliach a ľahkej košielke. Prirodzene dlhé hnedé vlasy nebrali do úvahy zotrvačnosť a boli na jej hlave ako prišité. Bolo mi prírodou predurčené, aby som zanalyzoval jej vonkajšok a vyslovil hodnotenie. Pekné dievča kriplavo beží po pešej zóne. Ona bežala ďalej, bežala smerom ku mne. Začal som rozmýšlať, či ju od niekadiaľ nepoznám.
Mozog otupený jej krásou a skutočnosťou, že ku mne bežala, sa zmohol iba na jeden nervový vzruch, ktorý oznamoval: „ Neznáma osoba“. Neznámim ostalo aj to, prečo sa tak krčí keď beží? Bola asi 5 metrov predomnou, keď mi do tensiky nabúral prsťeň. Už som vedel o čo sa jedná. Prsteň som zodvihol a počkal som kým pribehne. Bola v mojej moci, mal som jej prsteň. Otázkou ostáva ako sa dokáže prsteň kotúlať po korze. Nemá byť na prste? Toto musím zistiť. Už bola pri mne, pozrela sa najprv na mňa, potom do mojej ruky. Na ťahu som bol ja. Bol som však paralyzovaný. Nevinná. To bolo jediné slovo, ktoré mi prichádzalo na um pri pohľade do jej tváre. Bez premýšlania som povedal: „nech sa páči“. Ona musela povedať ďakujem. Veď som jej pomohol. Mala by byť vďačná, no nie? Nastavila dlaň. Teraz nadišla tá pravá príležitosť jej niečo povedať. Ale čo? Položil som jej prsten do ruky, pozrel sa jej do očí a výkrikol do tmy : „Nie si náhodou znamenie lev ?“. Povedal som to zrozumiteľne? Čo som tým vlastne chcel? Čo ak aj je znamenie lev, čo potom? Mohol som sa hrať na mystického vševeda čo dva krát denne rozoberá počítač, alebo skúsiť niaky trápny vtip. Infinitív možností, no na rade bola ona s oveľa menším množstvom možností. Mohla povedať čokolvek od otázky: „Kto ste?“ po: „je to osud...“. No povedala vtedy pre mňa tú najnepravdepodobnejšiu vec: „Áno som, prečo?“. Moje plánovanie bolo zbytočné. Konanie tela ovládalo emótio. Nemal som čo povedať. Tak som povedal tú najväčšiu hlúposť. „Len tak“.
Odišla a s ňou aj šanca na zmenu. Hanbil som sa. Neveril som si. Mohol som urobiť toľko iných vecí. Čo som mohol stratiť? Ostal som tam kde som bol aj so svojimi analýzami a šifrovaným správaním. Pod Michalskou Bránou so slovom: „mohol“.
