Ked som bol menší, čo zas až tak dávno nebolo, som robil na prvého Apríla drobné veci. Bolo ich dosť, lebo som mal plno nápadov. Námatkou spomeniem, že som dal podpísať otcovi niaku žiacku knižku alebo iný zdrap, ktorý som predtým pozmyzikoval. To znamenalo že ak by písal, tak by nič nenapísal. Neviem ako to vtedy mohol brať, ale asi mal radosť že mám nápady. Takto X rokov dozadu mi to pripadá prinajmenšom trápne. Položil som si otázku: Bolo to vobec na niečo dobré? Veď som sa na tom vôbec nesmial. Prečo som to potom robil?
Ťažko povedať. Dnes ani sám neviem. Na niečo to dobré bolo. Aspoň na tento článok. Keď bola nedávno Veľká Noc, tiež som nešibal hoc som ešte v "šibačskom" veku. Teda aby som to uviedol na pravú mieru. "Vyšibal" iba starú mamu so slovami: "Šibi-ryby, pevné zdravie." Potrebuje ho viac ako ja čokoládové útvary alebo peniaze. Možno je to tým, že žijem v Bratislave a necítim potrebu zachovávať ľudové zvyky ani nič podobné. Možno je to tým, že som už z toho vyrástol. Možno iba podvedome protestujem. Kto vie, keď ani ja sám?
Obrátiť si oblečenie, nacápať si na tvár niaku farbiacu chemikáliu, provokovať. To nemá zmysel, takto nie. Mám 1 nezabudnuteľnú spomienku na prvý Apríl s pred dvoch rokov ale od vtedy nič. A to sa vtedy situácia vyhrotila do neslýchaných rozmerov. Preto si ho pamätám skôr ako takú lekciu do života než smiešnu príhodu čo rozprávam kamarátom.
Každopádne prvý Apríl považujem za deň nútenej zábavy. A tak sa ho zúčastňujem len okrajovo.